Trojkombo Čelo – Veterlín – Čierna skala
Kvôli nastávajúcemu projektu, Zdolanie Malokarpatskej jedenástky, je pre mňa v rámci prípravy nevyhnutná aj obhliadka nepoznaného a zároveň neoznačeného terénu. To je jeden z dôvodov, prečo dnes prichádzajú na scénu vrcholy verejne neprístupných sedemstoviek: Čelo a Veterlín. Ďalším dôvodom je fakt, že som pred nedávnom prešla poslednú oficiálnu sedemstovku (Čmeľok) a zároveň započala obhliadky tých neverejných. Dnes to bude o to zaujímavejšie, že z Čela prejdem k Veterlínu po hrebeni, čo je jedna z najmagickejších prechádzok v lese. Len tak si kráčať po kamenných a skalnatých špičkách s prenádhernými výhľadmi a vrcholovým vetrom vo vlasoch…
Naštudovala som si trasu a vyrazila na cestu. Halinu som odparkovala v Jahodníku na veľkom parkovisku a vyštartovala po zelenej, smer Záruby. Cestu mi spríjemňovalo srnča hopkajúce predo mnou.
Niekde pri Čertovom žľabe by vraj mala byť cestička, vedúca na vrchol Čela. Naozaj tam chodníček bol a podľa GPS smeroval k Čelu. To, čo ale prišlo, bola jedna veľká katastrofa. Tá cestička niekam síce viedla, ale ani tie muflóny, čo som stretla, netušili kam. No na vrchol určite nie. Najhoršie bolo, že z tejto strany svahu boli na vrchole skaly, takže aj keď som sa po hodine prebrodila, prešmýkala blatom, listami, konármi, kameňmi a ktovie ešte čím všetkým, nemala som kade vyjsť hore, hoci som bola priamo pod ním. Ha, to by som nebola ja, keby som tam zúfalá nebehala krížom krážom, až kým som nenašla malý priesmyk a vyšplhala sa cez neho…
Okej, som tu. Našla som cestičku a nech mi to zoberie aj hodinu, musím po nej zliezť dole, aby som vedela kde začína. Po 5 minútach som bola pri značke Záruby sedlo, vzdialené 10 minút od žľabu. Áno, veľmi sa mi chcelo plakať. Nadávkami a penením som vybehla naspäť hore a rozdýchala túto zapeklitú situáciu. Cestu hore, už po správnej trase, mi pod vrcholom skrížila očakávaná Hačova jaskyňa prekrytá plechom, a na cípe kovový kríž.
V sprievode tejto krásy som prešla po hrebeni k Veterlínu. Táto cesta mi vynahradila celú tú príšernosť, lebo preskakovať cez kamene po vrcholovej cestičke je proste top. Aj s takýmito prekvapeniami.
Čítala som, že Veterlín taktiež ponúka peknú vyhliadku. Informáciu potvrdzujem a len skonštatujem, že takto mi chutí obed najviac…
Síce s jemnou hmlou, ale i tak nádhera. Napchala som sa zaslúženým jedlom, doplnila energiu na vzostup a následný výstup na Čiernu skalu. Ten už som absolvovala pred pár týždňami z Plaveckého Mikuláša, takže som vedela do čoho sa vrhám.
Z Veterlína som teda zliezla po vychodenej cestičke. Občas ju prekrížili iné chodníčky, ale vďaka GPS som úspešne nadviazala na červenú, vedúcu cez temný les k Červenej hore a odtiaľ priamo Pod Čiernu skalu (fakt jak Hobbit). Tam už ma čakala stará známa žltá, vedúca na vrchol.
Toto je bezpochyby jedno z najkrajších miest v Karpatoch a ak si tu ešte nebol, určite príď.
Naspäť do Jahodníka pokračuje žltá trasa po tomto skalnatom úpätí a pocit dobrodružstva mi rozprúdil krv v žilách. Preskákala som sa na lesnú cestičku a utekala dole svahom, až ku krásnej lúčke s posedom.
A s Ježišom, ktorého som sa hrozne zľakla s pokrikom ježiš JEŽIŠ!, keď som ho zbadala…
Táto cestička je až do Jahodníka viac menej rovinatá a prechádza cez niekoľko krásnych lúk, ideálnych na pikniky s detiskami a zverstvom.
Napriek rannej pohrome, to bola neskutočne krásna trasa. Postretávala som srnky, stádo muflónov, milión jašteričiek, veveričky, videla nádherné výhľady, skákala cez skalky, blúdila v lese, ležala na slnkom zaliatej tráve a nestretla ani jedného človeka 😀 Expedícia, na akú sa proste len tak nezabúda.
Mapka mojej trasy:
Do plánovača neviem zaznačiť trasu cez Čelo a Veterlín, ale bez nich, podľa tejto mapy, asi takto nejak:
