MALOKARPATSKÁ JEDENÁSTKA
Alebo
SKUTOČNÝ PRÍBEH O TOM, AKO SOM ZDOLALA 11 MALOKARPATSKÝCH SEDEMSTOVIEK ZA 1 DEŇ
Tak, a je to tu. Nadišiel ten dlhoplánovaný deň zdolania všetkých Malokarpatských sedemstoviek, za jeden deň. Prípravy boli dlhé a tvrdé, no vyplatilo sa. V predvečer dňa D som mala všetko dopodrobna naplánované, zbalené a cookiesky napečené. Už len vstať a vyraziť.
Ráno bolo nádherné a Janíčko ma odviezol do bodu štartu v Smoleniciach.
Poprial mi veľa šťastia a ja som o 7:08 vyrazila vpred na prvú zastávku: Havranicu.
Pod Havraňou skalou som prehupla na červenú značku, vďaka ktorej som o 7:57 bola na spomínanej prvej cieľovke.
Červená značka ma sprevádzala ďalej po hrebeni, až k najvyššiemu vrcholu MK – Záruby, kde som pristála o 8:16.
Spokojná som pokračovala k sedlu Zárub, odkiaľ vedie cestička na Čelo. Tu som už postretala aj prvých ranných turistov. Má byť krásna nedeľa, preto aj moje predpoklady o zaľudnenosti pohoria boli správne a lesy boli cez deň plné rodičov s detiskami, dogami, občas sa zjavil nejaký ten samotár, alebo celá tlupa hlučných partičiek. Ale ja som si išla svoje tempíčko a preto už o 8:36 mi blysol do oka kovový kríž tretieho vrcholku.
Našla som vrcholový chodníček, ktorý by ma mal dopraviť k štvorke za cca pol hodinku. Ha, ale po výdatných dažďoch sa stalo toto:
Miestami dosahoval porast dokonca moju výšku, čo ma aj dosť spomalilo, lebo som strácala cestu, bojovala s háveďami, hmyzami, kameňmi, skalkami a popadanými polenami, ktoré som nemala šancu vidieť. V každom prípade som o 9:16 bola na Veterlíne a dala si prvú krátku pauzičku.
Super na tomto úseku je, že sú vrcholky takto pri sebe, čo sa ale nedá povedať o ďalších štyroch, rozlezených od seba niekoľko hodinovým šľapákom a prestupom na druhý hrebeň. Neostávalo mi nič iné, ako zísť na červenú a prejsť na 5. zastávku – Vápennú. Celú cestu som sa vlastne držala tejto farby značenia, s názvom, Cesta hrdinov SNP.
Výhodou písania článku o tripe, na ktorom som bola sama, je, že môžem popísať čokoľvek. Ako sa mi super išlo, príjemne hrialo slniečko a pod. Nebudem ale klamať. Niečo sa pokazilo a moja chronická gastritída zreagovala s nepoznanou látkou magnézia, ktorý som si dala preventívne proti kŕčom v nohách. Pretočil sa mi žalúdok a ostalo mi zle. Na križovatke Sedlo Uhliská som si musela dať neplánovanú zastávku a rozdýchať to.
Ďalej som len veľmi pomaly kráčala hore na Vápennú, na ktorej som si oddýchla o niečo dlhšie, ako som pôvodne chcela. Dorazila som na ňu presne o 12:00.
Po pol hodinke oddychu a pití SOS coly som zliezla dole do Sološníckej doliny, kde ma čakalo ťažké rozhodnutie. Skončiť a zísť do dediny, alebo pokračovať. Nebolo to ľahké, nakoľko tu začína prechod na druhú hrebeňovku a výšľap na Vysokú. Cola mi ale zabrala a povedala som si, že to proste dám a započala som druhú časť. Išla som v pomalom kľudnom tempe, čo je aj dôvod, prečo som na Vysokú prišla v dosť veľkom časovom sklze, o 15:15.
Najhoršie na tom bolo to, že som vtedy nevedela, že mi zle prišlo z toho magnézka a pod Vysokou som si dala zas… Áno, opäť sa mi pohoršilo 🤦♀️. Pozrela som plánovač a zistila, že týmto tempom to dám tak do pol 10 večer, čo samozrejme neprichádza do úvahy, keďže o cca pol 9 zapadá slnko. Opäť som som si prehovorila do duše, že dám koľko dám, veď zísť dole v tomto okolí sa dá v pohode kdekoľvek a Janíčko bol pripravený vyštartovať za mnou. A tak som sa psychicky nabudila, prosila žalúdok, aby to vydržal a na vytúženej Čermákovej lúke som zišla z Cesty hrdinov na zelenú trasu. Tu som si ešte pred výstupom na Veľkú Homolu doplnila fajnú studenú vodičku zo studničky, aby som v plnej sile dorazila hore. Písal sa čas 17:31.
O takomto čase som už síce dávno mala byť minimálne na Skalnatej, ale pomalé tempo si vyžiadalo túto daň. Potešila ma však informácia, že podľa nových prepočtov, by som to i tak mala stihnúť do západu slnka. Žalúdok bol v zaujímavom stave, ale inak som bola v pohode. Vôbec ma neboleli nohy, vládala som šľapať a preto ma neodradil ani posledný, jeden z najťažších, výstup na Skalnatú. Tú som zdolala o 18:43, vďaka skratke cez vŕšok Tri kopce, ktorú som si prešla a odmerala vrámci predošlých príprav.
Ovalili ma dva silné pocity: Obrovská radosť a zároveň si gastritída konečne povedala svoje a viac asi ani netreba komentovať. Každý sa dovtípi, čo nasledovalo 😅. Ale jak sa mi uľavilo…
Posledné tri vrcholky sú cestou a bola by fakt veľká škoda to nedokončiť, keď som tak blízko. Preto som proste išla ďalej za nosom po červenej a prehupla na prvú neznačenú odbočku smerujúcu na Čertov kopec, na ktorom som o 19:06 kopla do kameňa.
Priskočila som späť na červenú a za 10 minútiek som už bola pri nenápadnej odbočke na Javorinu, ktorú som tu hľadala pred pár dňami, aby som s tým teraz nestrácala čas a nezmätkovala. Za čo som sa patrične pochválila.
Išlo to rýchlo a sledujúc slniečko, som už o 19:26 hladila drevený kríž na Javorine. Radosť mi dodávala silu.
Zliezla som späť na trasu a utekala za Janíčkom s vedomím, že poslednou cieľovkou s názvom Čmeľok, preletím ako hovno potrubím. K čomu prišlo presne o 19:57. Myslím ten prelet…
A už len dole na Babu, ktorá moje nohy pocítila o 20:25.
Poviem to takto. Napriek tomu, že mi môj žalúdok vypovedal službu, bola to neuveriteľná skúsenosť o prekonaní seba, o brutálne silnej vôli, vytrvalosti, o udržaní psychickej pohody a o nohách, ktoré to dali na pána. Síce som to neprešla do 12 hodín, ale i tak som na seba neskutočne hrdá za to, že som to jednak dala, a hlavne, že som to prešľapala aj s tou marhou gastritídou.
Som pyšná Malokarpatská princezná.
Trasa má mrte kopcov, dolín, potôčikov, cca 52km, zhruba 3000 výškových metrov, vyše 77 tisíc krokov a mojich 13 hodín času.
Plánovač bez 4 vrcholov, ktoré sú mimo turistickej trasy, to vypočítal takto:
Ako sa poznám, toto nebolo naposledy 😅.