Svätojurská prechádzka z Hradiska k Bielemu Kameňu
To, že som Malokarpatský maniak, ktorý brázdi po zalesnených kopcoch, nieje žiadnym tajomstvom. A nie je ním ani to, že úplne najvác na svete sa teším, keď medzi stromami odkrývam naše dejiny v podobe zrúcanín a podobných šmakociniek. Aj preto som sa o to viac tešila na dnešnú výpravu, v najúžasnejšom sprievode – s Janíčkom.
Moje stupaje poznačili zatiaľ Červený, Modrý a Ostrý Kameň. Dnes sa chystáme na Biely Kameň vo Svätom Jure a ostáva mi do budúcna posledný, Sivý Kameň, nad obcou Podhradie, pri Lehote pod Vtáčnikom. Ale o tom, potom.
Nasačkovali sme sa do halinky a vyrazili vpred. Zaparkovali sme v centre mestečka a započali cestu smerom hore k Hradisku, ku ktorému nás viedla modrá značka. Pod nohami tu cítiť dejiny našich predkov z čias Veľkomoravskej ríše. Zdanlivé kopce symbolizujú staré opevnenie tohto hradiska.
Spokojne sme prehupli späť na modrú trasu a pokračovali ďalej. Nakoľko som bola šťastná, že Janíčko vôbec išiel so mnou, nechcela som ho trápiť úmornými dĺžkami a výstupmi. Preto sme pri križovatke prešli na konskú cestu a peknou rovinatou cestičkou sa napojili na žltú trasu so zastávkou Dušičky.
Žltá trasa s názvom Svätojakubská cesta vedie cez tri kríže:
Po krížoch, kedy ma Janko dorazil myšlienkou, že aj dobré, že Ježiša ukrižovali, lebo keby ho napríklad utopili, tak by sme mali v lesoch akvárka, sme sa pomaly dostávali k vytúženej zrúcaninke. A tá teda bola nádherná. Kamene prerastené brečtanom a rastlinami, pripomínali romantické hradby zo Shakespearových hier. Obaja sme boli milo prekvapení z toho, čo tento hrádok ponúkol. Nakoľko je len kúsok od mesta, je to ideálna nedeľná prechádzka s detiskami, alebo ako rande vo dvojici.
Z hradu sme zišli do Jura, prešli okolo Pálffyovského kaštieľa,
zjedli zmrzlinku a hladní ufujazdili do Senca na hambáááááááč.
