Javorina
Píše sa sobota, 27.6.2020 a zajtra ma čaká dlhoočakávaná Malokarpatská jedenástka. Som nedočkavá a preto článok o tejto výzve musel predbehnúť tie nedokončené. Každopádne aj pri písaní tohto príbehu cítim vzrušenie z príprav, nakoľko ide o poslednú púť, ktorú som musela pred behom absolvovať. Prvá časť úseku je totiž potenciálna skratka z Homole na Skalnatú, cez vrchol Tri kopce, a druhá, najdôležitejšia, nájsť neznačenú trasu na poslednú nezdolanú sedemstovku, Javorinu. Zdolaním tohto vrcholku zároveň splním moju úplne prvú misiu: prejsť všetky Malokarpatské sedemstovky, čo je vlastne celkom sranda, nakoľko si ich zajtra prejdem všetky jedným razom.
S myšlienkou zajtrajšieho výstupu som si zvolila najjednoduchšiu a najkratšiu možnú trasu (s názvom: šetri si nohy), ktorá mi poskytne odpovede na moje otázky. Započala som preto na parkovisku, kúsok nad Sedláčkovým jarkom, ktorý je na hlavnej ceste k Pezinskej Babe. Tu som zelenou prišla k starému známemu Rybníčku, kde stojí môj dom snov, a po ešte známejšej žltej, ktorá ma vtedy stála posledné sily, som prišla na Zbojnícke. Dnes sa mi ale tento výstup vôbec nezdal taký náročný a užívala som si ranné slniečko na tvári a sviežu rosu na botách.
Zo Zbojníckeho som po zelenej išla GPSkou ku križovatke a zistila, že potenciálna skratka cez Tri kopce, je značená tyčkami. Zmerala som si cestu a usúdila, že zajtra mooože byť.
Cestička ma priviedla priamo na červenú trasu, pod strmákom na Skalnatú, na ktorej som si dala chutnú desiatu. Na vrchole sa už zbiehali víkendoví turisti a preto som ušla preč z tohto hluku. Fakt mám radšej túry cez týžden, kedy sú Karpaty prázdne a len občas natrafím na podobného exota, ako som ja.
Ako som tak nad tým dumala, prešlo 20 minút a prešla som okolo odbočky na Čertov kopec a po 10 minútach som našla cestičku na Javorinu. Za 4 minútky som bola na jej vrchole a tešila sa jak malá 😀
Zatancovala som si s tancujúcim dreveným krížom a mašírovala späť k trase. Na križovatke Sedlo Javorina som už len prehupla na Žlto-zelenú cestičku k Rybníčku, kde som opäť zaláskovaná prešla okolo môjho domčeka. K halči som sa na záver zgúľala v sprievode zelenej. Posledným úsekom mi robil spoločnosť žblnkajúci potôčik s minivodopádikmi.
Misia bola úspešne dokončená a tým som bola prichystaná na zajtrajšiu Malokarpatskú jedenástku.
Ja som to dala za necelé tri hodinky.