Minulé trojkombo po druhý krát, ale s malou obmenou
Pre veľký úspech, som opäť podnikla výpravu minulého trojkomba, no tentokrát v sprievode udatných X-BIX chlapov, Joža a Jula. Nakoľko ujo Julo nemal obehanú túto Malokarpatskú štvrť, bolo nám cťou ukázať mu krásy Smolenického krasu a vrcholové trio Čelo-Veterlín-Čierna skala.
Naskákali sme do Jožovho tátoša a prifrčali do obce Smolenice, hneď oproti motivačnej zmrzline. Zalizujúc sme sa vybrali po modrej krasovej cestičke, vedúcej okolo Mnichovych dier a vodopádu Hlboča, až ku križovatke Vlčiareň. Minulý rok som objavila tieto krásy na jeseň, čo umocnilo pochmúrnejšiu atmosféru celej výpravy. Dnes to bola naopak veľmi svieža a živá expedícia s vôňou po čerstvom daždi a blatom na podrážke.
Pokračovali sme ďalej po modrej až k rázcestiu, kde nás čakala zelená značka, smerujúca hore, k Sedlu Záruby. Múdra po minulom fiasku, som už veľmi dobre vedela, že na vrch Čela sa ide ODTIAĽTO. Jeden človek mi dokonca povedal, že on na mape má aj tieto neoznačené trasy. Áno, všetky možné lesné cestičky mám aj ja, ale tieto načierno vyšľapané, nie. Z tej srandy som pozrela všetky existujúce mapy a musím povedať, že mapy KST ich tam majú 😀 Aj ja sa len učím zapochodu z vlastných chýb a skúseností.
Vyšli sme teda po UŽ známej cestičke, popri Hačovej jaskyni, na vrchol Čela a tešili sa z pekných výhľadov.
Pokračovali sme natešení po hrebeni cez Veterlínsky závrt, až na samotný Veterlín.
S týmto nad hlavou…
A s týmto pred sebou…
Doplnili sme zásoby energie do tráviaceho ústrojenstva a pokračovali doooooole, cez temný les, Červenú horu po červenej, aby sme mohli ísť opäť hoooooore po žltej, na Čiernu skalu. Ujo Julo bol veľmi spokojný 😀
Po kraji útesu sme sa prehopkali do lesa a pokračovali tam, kde som minule končila – do Jahodníka. V sprievode uja Jula som kráčala k jaskyni Driny, kým Jožko dopĺňal tekutiny na terase penzióna, v ktorom som pred pár rokmi strávila úderné sústredenie s tlupou z Krav magi. Chýbate mi ľudia…
Myseľ mi zablúdila v spomienkach na tvrdé tréningy, modriny, ale aj na kopu veselých akcií s fantastickými ľuďmi, akých som mohla stretnúť. Z nostalgie ma vytrhla až táto dlhočizná užovka, na ktorú som skoro stúpila…
V každom prípade som sa natoľko zľakla, že som sa veľmi rýchlo vrátila späť do reality a radšej pokračovala duchom prítomná k jaskyni.
Pri jaskyni Driny sme sa po zelenej vyšplhali hore nad ňu, kde útes ponúka tiež zaujímavé výhľady. Ďalšie kroky však smerujú už len lesom, dole do dediny. Cestou je ale ešte jedna jaskyňa, Pod Zavesenú, ktorú som tu minulý rok objavila. Rozbehla som sa k nej, aby som našla odkaz, ktorý som tu vtedy zanechala 😀
Po príchode do dediny nás čakala posledná zastávka: zaslúžená zmrzlina vychutnaná pri kamennej fontáne.
Prikladám približnú mapku s trasou, len ten vrch sme prešli cez hrebeň a nie po turistickej trase. Táto apka to nevie nakresliť a vypočítať… Ak máte niekto lepšie plánovače, velice rada uvítam.
