Skalnatá

  Dnešnú výpravu by som zaradila medzi náročnejšie, vzhľadom k tomu, že som bola po chorobe a celá cesta išla buď do kopca, alebo z kopca (ako to už v živote býva). Žiadna rovinka, kolená plakali a s ťažkosťou som len vzdychala nad tým, ako starnem. No i tak to bola nádherná túra plná prekvapení.
     Opäť bolo mojim štartoviskom parkovisko pri Zochovej chate a vybrala som sa po známej ceste na Čermák, smerujúc po žltej značke. Tam sedela uprostred lúky krásna žena v jogínskej póze a okolo nej behal dogo, ktorý očividne nesúhlasil s jej statickou figúrou. Preto sa s loptičkou rozbehol ku mne, dúfajúc, že sa s ním zahrám ja. Bolo ťažké mu vysvetliť, že ma čaká dlhá cesta. Panička ale spravila kotrmelec, zavolala si ho k sebe a ja som mohla pokračovať v ceste po červenej značke. To pokračovanie platí aj pre stúpanie do kopca, čo ale nieje žiadne prekvapenie, keďže idem na ďalšiu malokarpatskú sedemstovku. Skalnatú. 
    Cesta bola kupodivu celkom v pohodičke, žiadny náročný výstup. Ten totiž prišiel tesne pod štítom. Tetky, ktoré akurát schádzali dole, šermujúc palicami o kamene, napokon zliezli po zadkoch. Popriali mi veľa šťastia a ja som silou kamzíka vybehla hore… Dobre, tak nie. Tri krátke pauzičky na nádych výdych a  až potom som bola na vrchole. Ako som písala, bola som po chorobe. Som rada, že som sa vôbec vyštverala hore rukami nohami. Sadla som si na kameň a NAJEDLA sa. Najviac mi proste chutí pri pohľade na tie moje kopečky.

   Zjedla som svojho kokosového flapjacka, urobila pár záberov a pokračovala ďalej po červenej, smerom na križovatku ciest, Sedlo pod javorinou. Bola to pekná túra, stretla som pár pocestných, chodníčky pekne označené. Ako to už občas na týchto potulkách býva, aj tu ma pár krát „zobudili“ čudesné zvuky lesnej zveri, ale žiadne stretnutia sa nekonali.

     Na križovatke som mala polovicu cesty za sebou a teraz ma čakala nekonečnaaaaa cesta dole cez rôzne stáčania a otáčania po žltej značke, smerom na Rybníček. Naviazala som na náučný chodník, čo ma potešilo, lebo mám rada, keď mi cestu spestria tabule s malokarpatskými pikoškami. Všetky pocestné informácie som poctivo prečítala a aspoň som nemyslela na to, aké bolestivé je kráčať hodinu dole po asfaltke. Ale v pohode, pri Rybníčku sa to otočilo a nasledoval trištvrtehodinový stupák, pri ktorom som spálila posledné kalórie z minulých Vianoc. Cestou som aj strácala žltú značku a nechýbalo veľa k slzám. Tie prišli na lúke, kde značka skončila a ja som nemala najmenšie tušenie kade mám ísť. Zúfalo som hľadala aspoň trošku vyšliapaný pás trávy, no beznádejne. Išla som proste rovno a pozerala na všetky strany, či niekde niečo nezahliadnem. A potom to prišlo, žltá značka krížom do ľava. Šťastná som sa rozbehla a pokračovala ďalej. 
     Nohy ma boleli, v bruchu mi škvŕkalo a cítila som sa presne ako tento mŕtvy chudáčik odhodený uprostred lesa.

   Pred križovatkou Zbojnícke sa cesta trošku upokojila a preskákala som k nej pomedzi krásne močiare.

     Úspešne som dorazila na Zbojnícke a odtiaľ už známou trasou polobežky dolu k autu. Spokojná a plná zážitkov som sadla do halinky a odfrčala domov za Janíčkom.

Prikladám malú bilanciu pre info.